You are in my head forever _ 5.časť

27. května 2009 v 22:45 | * _ - Lady.Diane - _ * |  You are in my head forever
,,Tak to nie Alice. Budeme mať určité hranice. Na obedoch nebudem s vami sedávať. Na nákupy budem chodiť, ale bez mužov." pozrela som na ňu prísne.
,,A budeme ju musieť doviesť k nám domov. Esme sa poteší. Aj Carlisle." Jasper.
,,K vám budem chodiť iba vtedy, keď nebude Edward nablízku." zamračila som sa na Jaspera. ,,A... Nezabudnite, že akonáhle budete niečo tajiť, plánovať alebo niečo iné, ja sa to dozvie." poklepkala som si po čele. Začali sa smiať.
,,Tak teda dobre. Ale k nám musíš ísť hneď teraz. Prosím. Síce Carlisle nie je doma, Esme bude šťastná." povedala Rose. Pozrela som na ňu zmetene. ,,Ed je s Carlisleom. Išli na lov." doplnila.
,,No tak dobre. Súhlasím. Idme sa prezliesť. Počkajte ma." vybehla som do izby kde som mala všetky svoje veci.
Na poschodí boli dve izby a kúpelňa. Obe izby slúžili ako šatník. V kúpelni som mala len kozmetiku.
Obliekla som si čierne džínsy a modré tričko s potlačou. Vlasy som si v dvoch pramienkoch zopla na temene a zbehla som dole s kľúčom od auta a od domu. ,,Ideme?" zahlásila som. Prikývli a my sme vyšli von.

Rose, Emmett a Jasper nasadli do džípa a ja s Alice som šla mojim autom. Nepotrebovala som navigátora aby som trafila do ich domu. Veľmi dobre som vedela, kde sa nacháda. Po piatich minútkach sme už parkovali pred veľkým bielym domom.
Len čo som vystúpila, otvorili sa dvere, v ktorých stála Esme. Malá, útla hnedovláska s citom pre vkus, ktorá miluje svoje adoptívne deti najviac na svete. Nezmenila sa.
,,Bella! Zlatko! Si to naozaj ty?" pribehla ku mne a objala ma.
,,Zdravím Esme. No áno. Som to ja." usmiala som sa. Esme ma pobozkala na čelo. Tak ako to kedysi robieval Edward.
,,Och zlatko, ako rada ťa vidím. Poď dnu. Máme si toho toľko čo povedať." usmiala sa a za ruku ma ťahala dovnútra. ,,Škoda, že tu nie je Carlisle. Tešil sa, že ťa opäť uvidí." povedala skleslo.
,,Nevadí. Môže ho ísť pozrieť do nemocnice. Urobí sa chorou." podrypoval Emmett.
,,Napríklad." usmiala som sa a sadla som si do kresla. Esme si sadla oproti mne a Emmett a Jasperom sa okamžite usadili za šachovnice. ,,Ich to ešte stále baví?" opýtala som sa Esme, keď začali hrať na dvanástich šachovniciach naraz.
,,Ich baví stále veľa vecí. Stále spolu zápasia, stávkujú, hrajú playstation a rôzne veci. Sú ako malé deti." zasmiala sa Esme a pohľadom plným lásky prešla z Emmetta na Jaspera a naspäť.
,,Ako sa máte Esme. Chýbali ste mi. Všetci." pozrela som na ňu a pozrela som sa na jej myšlienky.
,,Chúďa, musela si kôli nám toľko toho vytrpieť. Edward ju nemal vtedy opustiť." - ,,Mám sa skvele. Ty sa pochváľ. Ako sa ti to stalo?" - ,,Bola na to úplne sama. Rovnako ako Carlisle. Sama sa všetko naučila a stopäťdesiat rokov sa predierala večnosťou." myšlienky mala plné ľútosti a lásky.
,,Tri mesiace po vašom odchode som sa v lese stretla s Laurentom, pamätáte si ho? No a keďže on bol smädný a ja som voňala príliš sladko, aj napriek tomu, že sa s vami poznal, po mne skočil. Keď si uvedomil čo urobil, nechal ma v lese so slovami, že ja viem čo treba robiť. A tak som odvtedy žila úplne sama a učila som sa ovládať. Pred desiatimi rokmi som sa stretla s Tanyou a u nej som žila až do augusta toho roku. Vtedy som prišla sem." v skratke som jej povedala môj príbeh. Počúvala pozorne a mračila sa.
,,Och zlatko. Je mi to ozaj ľúto. Nemali sme odchádzať. Ja som vravela, že to nebol dobrý nápad ale veď poznáš Edwarda. Je strašne tvrdohlavý." chytila ma za ruku.
,,To nevadí. Ja som si poradila aj sama." aj keď som si tento dom pamätala ako keby som ho videla len nedávno, fascinoval ma. Obzerala som sa dookola a držala Esme za ruku. No vtom som začula auto. ,,Oou." vyskočila som.
,,Nechoď. Prosím. Veď si len teraz prišla. Carlisle ťa bude chcieť vidieť." aj Esme stála.
,,Prepáčte mi to Esme, ale nemôžem. Prídem vás ešte pozrieť. Sľubujem. Alebo môžete prísť aj vy. Dovidenia." auto bolo na zákrute k domu. ,,Ahojte decká. Ďakujem vám. Uvidíme sa v škole." povedala som aj keď Alice a Rosalie boli na poschodí.
,,Dobre Bells. Ahoj." povedala Alice a ja som vybehla z domu. Esme ma nasledovala. Nasadla som do auta a naštartovala som.
,,Rada som vás videla Esme. Pozdravte Carlisle a odkážte mu, že sa v pondelok po škole zastavím za ním v nemocnici. Dovidenia." dupla som na plyn a aj keď som vedela, že stretnutiu s Edwardom sa nevyhnem, vyrazila som im naproti.
,,To je Bella? Áno, je to Bells. Prečo na mňa nepočkala? Chcel som sa s ňou pozhovárať." počula som Carlisleove myšlienky.
,,Ochádza od nás. Kôli mne? Bol som sprostý." Edward. Mňa bolela jeho bolesť. Ale tak mu treba. Mal rozmýšľať vtedy keď ma opúšťal. Keď som okolo nich prechádzala, usmiala som sa na Carlisle ale na Eda som ani nepozrela. Nechcela som ho vidieť. Bolelo by ma to ešte viac.
Domov som dorazila v rekordnom čase. Dopísala som si esej a prezliekla som sa do lepších vecí. Vydala som sa na lov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

(-: sčítanie ľudu x-D

zapíš sa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama