You are in my head forever _ 2.časť

24. května 2009 v 16:37 | * _ - Lady.Diane - _ * |  You are in my head forever
,,Milí študenti. Po prázdninách vítam späť staré známe tváre." prehovoril učiteľ keď sa všetci upokojili. ,,No máme tu aj nováčikov. Dovoľte aby som u nás privítal slečnu Reneé Evensonovú, ktorá sa k nám prisťahovala z New Yorku," musela som mať nejaký ex-domov, ,,a neskôr tu privítame ešte dvoch nových žiakov, ktorý tu ešte nie sú." akonáhle to dopovedal, ozvalo sa jemné zaklopanie a otvorili sa dvere. Zdvihla som pohľad od stola a zadívala som sa na narušiteľov hodiny. ,,Ách, tak ich môžeme privítať už. Edward a Alice Cullenovi. Vitajte a posaďte sa. Pán Cullen, poprosím vás tuto k slečne Evensonovej a vy, slečna Cullenová, sa môžete posadiť k slečne Petersonovej." ukázal profesor na jednotlivé miesta. Všimla som si, že pri vyslovení môjho mena sa na mňa obaja pozreli a potom si vymenili prekvapené pohľady. Avšak ak nechceli byť podozrivý hneď v prvý deň, bez reptania sa posadili vedľa mňa. A tak sa pre mňa začalo päťdesiat trpiteľských minút. Avšak s veľkou radosťou som zamerala svoju schopnosť čítania myšlienok na Edwarda:

,,Evensonová? Prečo si dala také meno? Niet pochýb, že je to Bella. Je jediná z triedy, ktorej nedokážem čítať myšlienky, avšak je z nej...upír. Pche, a že ju ochránim. Aký som bol vtedy len hlúpy. Nemal som od nej odchádzať. Zaujímalo by ma, ako sa jej to stalo. Musím si s ňou po hodine pohovoriť. A ak nebude chcieť... Nebudem ju do ničoho nútiť. Prinútil som ju aby mi uverila, že ju už nemilujem. Avšak teraz ju nechám, nech sa rozhoduje sama. Avšak všetko mohlo byť iné, kebyže jej vtedy nepoviem tie podlé lži. Aký som bol len hlúpy..." nedokázala som sa pozerať na ten deň, keď ma opustil. Stále si prehrával moju tvár dookola, akoby som vedľa neho ani nesedela. Pokúsila som sa zamerať na Alice:
,,Bella! Je to Bella! A vidím ju znova pri nás. Edward si ju opäť získa. Ale potrvá im to príliš dlho. No chcela by som vedieť, čo sa jej stalo. Kto ju premenil? Ako to, že sa sama dokázala naučiť ovládať? Podľa toho čo viem, nikto, kto sa živí zvieracou krvou nekusne človeka. Jedine, že by bol nesmierne vysmädnutý. Ale to je jedno. Po hodine si musím s Bells pohovoriť. Vidím, že aj Edward sa na to chystá..." oboch zaujímalo to isté. Kto mi to urobil. Výborne. A po hodine ma čaká...
Cŕŕŕŕŕ...
,,...nával otázok." zašomala som nahlas a nenormálne rýchlo som sa pobalila a vybehla som z triedy ako prvá. Veľmi dobre som vedela, že ma Edward s Alice prenasledujú. Veľmi dobre som vedela, že len čo zastanem, odchytia si ma. Ale...
,,Och, prepáč mi to. Si celá? Nedával som...pozor." zdvihla som pohľad zo zeme a stretla som sa s prekvapeným pohľadom - niekomu sa podarilo zhodiť upíra na zem. To sa môže podariť len ďalšiemu upírovi a to - Emmetta Cullena.
,,To nič, maj sa." povedala som mu a ľudskou rýchlosťou som utekala kade-ľahšie. Vedela som, že pokým sú tu svedkovia, oni svoju silu a rýchlosť nepoužijú, avšak ani ja som nemohla. A tak som len vbehla do učebne angličtiny kde som sa predstavila profesorke, ktorá ma usadila do prázdnej lavice. Prázdna aj zostane. To mi profesorka sľúbila.
A tak som si odnerváčila ďalších päť hodín, našťastie bez akéhokoľvek Cullena.
No obedu sa vyhnúť nedalo. Musela som ísť do jedálne. A keďže som tu nemala žiadnych priateľov, ani som mať nechcela, len som si kúpila jedlo a vzala som si ho na dvor, kde sedeli poniektoí študenti, ktorí narozdiel odomňa jedli a smiali sa so svojimi spolužiakmi.
Ja som sa obzerala dookola, občas som si vypočula niečie myšlienky, občas som sa na niekoho pekne usmiala alebo naopak, na niekoho som škaredo pozrela.
Ale túto moju pohodu prerušil príchod piatich osôb, ktoré ma okamžite zbadali. Nikto z nich nič neprehovoril, vedeli, že mám tenké uši. Avšak nevedeli, že dokážem čítať myšlienky.
,,Teraz nám neutečie. Sme piati a jediná cesta z dvora vedie okolo nás. Sily tu nemôže použiť. Ani my nie..." Emmett sa síce nezmenil, avšak bol opatrný.
,,Čo ak na nás zaútočí? Síce je tu priveľa svedkov. Nemôže riskovať. Ale je nervózna. Bojí sa..." Jasper okamžite veel, ako sa cítim. No zabudol na lásku, ktorú cítim k Edwardovi.
,,Bella? Páni, ale je...krásna. Som zvedavá čo teraz urobí. Ja sa k nej budem správať slušne. A milo. Určite si toto nevybrala sama. Chúďa. Avšak..." Rose...fíííha.
,,Bella! Moja Bellinka! Ako mi len chýbala. Konečne ju opäť vidím. Dúfam, že dovolí, aby sme sa s ňou pozhovárali..." Alice bola úplne nadšená. Avšak mňa zaujímala jediná myseľ.
,,Je prekrásna. Nádherná. Aj keď jej vôňa...mi bude chýbať. Ak mi vôbec odpustí..." toľko bolesti, koľko vyžarovalo z jeho mysle, bolelo aj mňa.
,,Bolesť! Zaujímavé. Akoby dokázala vycítíť ako sa cíti Edward." Jasper bol mierne zmetený. No ja som sa s nimi nechcela zhovárať pred toľkými ľuďmi. Neostávalo mi iné, len úplne odblokovať môj štít a dovoliť prečítať moje myšlienky Edwardovi. Nebolo to ťažké, aj keď ma to riadne oslabí.
,,Edward!" skríkla som v mojej mysli. Ten na mňa zmetene pozrel. ,,Prosím, nič nerobte! Teraz nie! Jednoducho ma nechajte prejsť. Chcem ísť preč." pomyslela som si zúfalo. Edward na mňa hľadel ako na mimozemšťana.
,,Bella. Ako... Nie! Ja sa chcem porozprávať!" zjavne pochopil, ako môžeme komunikovať. Aj keď moje odkrytie mysle ma dosť vyčerpávalo.
,,Nie Edward. Jednoducho ma nateraz nechajte. Všetci. Porozprávame sa, ale nie teraz. Musím ísť preč. Tak prosím, nechajte ma jednoducho prejsť." povedala som už normálne, ale tak, aby ma počuli len oni.
,,Nie... Bella, musíme sa pozhovárať..." začala Alice. Pozrela som na ňu.
,,Nie Al, nie teraz. Prosím." postavila som sa.
,,Tak teda dobre. Ale nabudúce sa tomu nevyhneš." prehovorila Rose. Pozrela som vďačne na ňu, nedotknuté jedlo som zahodila do smetného koša a vykročila smerom k nim.
,,Ďakujem vám." pozrela som na Edwarda ,,Milujem ťa." pomyslela som si a videla som, ako sa Edwardove oči rozjasnili. Prešla som okolo nich a ponáhľala som sa k svojmu autu.
Len čo som sa doň zavrela nervozita a napätie zo mňa opadli. Pustila som si hudbu nahlas a vyrazila smerom k môjmu domu.
Zavrela som sa dnu a zasadla som ku klavíru. Začala som hrať. Ani neviem čo som hrala. Noty mi prichádzali na um a ja som ich hrala. Znelo to ozaj dobre a tak som sa do toho snažila vžiť.
Začala som ju hrať pomaly a smutne. Postupne som prechádzala do divokého a bolestivého hrania, ktoré by zabolelo aj kamenné srdce. Potom som sa opäť vrátila k pomalému tempu, avšak znelo šťastne a odhodlane. Tak to pokračovala ešte ďalšie dva prechody až pokým som nehrala nervózne a smutne … Celá táto skladba bol môj život... Začiatok bol o tom ako ma Edward opustil. Prechádzalo to do troch dní, počas ktorých som sa premieňala. Pomalý život, keď som sa izolovala od všetkých a snažila som sa ovládať a tešila som sa, že mám dostatok času stihnúť čo by som inak nestihla, obdobie samoty na Alijaške, keď som sa naťahovala s grizzlym a pobyt v Denali. Až pokým som dnes nestretla Cullenovcov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

...mám pridávať na blog aj nejakú hudbu???

áno
načo???
nie

Komentáře

1 PaTUsKa ♥ PaTUsKa ♥ | Web | 24. května 2009 v 21:59 | Reagovat

boze toto je uplne uzasna poviedka o trosku lepsia nez navrat ale tesim sa na navrat III :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama