Týždeň _ 17.časť

4. května 2009 v 19:25 | * _ - Lady.Diane - _ * |  Týždeň
,,Ach Sandra. Čo na to povie Bethy." Šepkala som. Vtom sa otvorili dvere. Otočila som sa.
,,Edward, zistil si niečo?" Postavila som sa. No za Edwardom kráčal ešte jeden človek. Vysoký, blonďavý muž. Mohol mať asi tridsať rokov. Mal rovnako zlaté oči ako Edward.
,,Emily, toto je môj otec. Carlisle, toto je Emily, Sandrina sesternica." Predstavil nás.
,,Dobrý deň pán doktor. Ako je na tom Sandra?" Opýtala som sa.
,,Hovor mi Carlisle. Sandra neutrpela žiadne vážne zranenia. Udržiavame ju však v umelom spánku, pretože má zlomenú stehennú kosť a je to dosť bolestivé, aj keď sme to už ošetrili. Inak mala zlomené tri rebrá a niekoľko odrenín. V podstate je v poriadku, nič vážné jej nehrozí." Povedal krásnym zamatovým hlasom.
,,Kedy sa preberie?"

,,Zobudíme ju o dva alebo tri dni. Podľa jej stavu. Ak ma ospravedlníte," - pozrel na Edwarda, - ,,ešte mám nejakú prácu. Rád som ťa spoznal, Emily. Edward, uvidíme sa doma." A odišiel.
,,Mala by som asi zavolať Bethy. Počkáš ma?" Pozrela som na Edwarda.
,,Samozrejme. Budem tu." Sadol si na sedačku, ktorá bola oproti posteli. Ja som vyšla z izby a vytočila Bethyne číslo.
,,Áno zlatko? Čo sa deje?" Ozvalo sa z druhej strany.
,,Ahoj Bethy. Poviem ti niečo dôležité, ale nepanikár, dobre? Sandru zrazilo auto... Bethy kľud!... Je v poriadku, len má pár zlomenín. Som v nemocnici."
,,Okamžite ideme domov."
,,Nie! Nemusíte. Je to v poriadku. Je pod opaterou doktora Cullena. Takže sa ničoho netreba obávať. Ostanem tu s ňou."
,,Ale nemôžeš tam byť sama."
,,Nie som... Je tu aj Edward, spomínala som ti ho."
,,Aha... Dobre. Ema, keby sa niečo zmenilo, jej stav, okamžite mi volaj, dobre?"
,,Jasne Beth, neboj sa. Sandra je silná a nie je v ohrození života. Ahoj."
,,Ahoj." A zložila. Ako v mrákotách som vošla do izby. Okamžite ku mne podišiel Edward.
,,Som smädná." Uvedomila som si obrovské sucho v hrdle.
,,Donesiem ti minerálku? Aj tak som chcel ísť za Carlisleom." Ponúkol sa Edward.
,,Dobre, budem...tu." Sadla som si na sedačku, stočila som sa do klbka a objala som si kolená. Edward odišiel a mňa to neznesiteľné pípanie prístrojov unavilo.
Zaspala som.
Stála som na čistinke pri potôčiku, kde som prvý krát fotila srnky. V kríkoch niečo zašuchotalo. Podišla som bližšie a uvedomila som si, že hľadím na seba, ako čupím v kríkoch a v rukách zvieram fotoaparát. Môj odraz ma nezbadal.
Otočila som sa na srnky. Podišla som bližšie k nim a natiahla som ruku. Tá cez ne prešla ako keby boli vzduch.
,,Takže ma nie je cítiť. Ani vidieť. Ani počuť." Povedala som a v tom mi to došlo. ,,Tá rozmazaná postava." Obzrela som sa akurát v tej chvíli, keď poza stromy prebehla postava nejakého chlapca. Všimla som si aj, ako sa srnky rozutekali a môj obraz z kríkov vybehol a bežal domov.
,,Teraz prídem na to, čo to bolo." Rozbehla som sa ďalej do lesa. Zastala som až od ďalšieho stáda srniek, ktoré stáli pri potôčiku. Vtom som zbadala len bledomodrú šmuhu a potom sa mi naskytol šialený pohľad. Jedna srnka padla na zem. Bola mŕtva. No k jej krku bola prisatá tá postava. Najskôr som nevedela kto to je, až pokým nevstal. Otočil sa presne mojim smerom.
Vykríkla som, ale nebolo počuť ozvenu. Nebolo počuť mňa.
Tou postavou, ktorá bola vtdy na čistinke... Tou postavou na fotke... Tou postavou, ktorej z kútika úst vytekal pramienok krvi bol...

,,Edward!" Vykríkla som.
,,Emily! Emily, čo sa deje? Snívalo sa ti niečo?"
Už som poznala pravdu o jeho druhej stránke. No stále som si nemohla byť istá. Stále tu boli nevyplnené medzery.
,,A-áno. Ja... Musím ísť domov." Vstala som a vydala som sa ku dverám.
,,Ale... Hej Emily! Stoj! Počkaj. Ak chceš, odveziem ťa." Zaváhala som. Čo ak sú moje domnenky správne. Čo ak mi ublíži.
,,Dobre." Súhlasila som nakoniec a vyšli sme spolu z izby a mlčky sme kráčali k výťahom.
,,Povieš mi, čo ťa prímälo k tomu, aby si odišla od Sandry?" Opýtal sa.
,,Áno." Moja jednoduchá odpoveď ho zjavne prekvapila. ,,Ale nie teraz a už vôbec nie tu." zastváril sa vystrašene.
,,Tak dobre." Viac nepovedal. Ani on, ani ja sme celú cestu neprehovorili.
Akonáhle zastavil pred domom vystúpila som. Počula som, že on urobil to isté. Taktiež ma mlčky nasledoval dovnútra.
,,Počkáš ma tu dole." Nebola to prosba. Bol to oznam. A on poslúchol. Ja som vybehla hore do izby a vytiahla som si svoju štvorročnú prácu o upíroch. Zasvietila som si stolnú lampu a rozložila som si to tam. Našla som potrebné papiere, ktoré som hľadala...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

(-: sčítanie ľudu x-D

zapíš sa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama