Týždeň _ 16.časť

4. května 2009 v 14:17 | * _ - Lady.Diane - _ * |  Týždeň
,,Povieš mi niekdy čo ťa trápi?" Opýtal sa, keď sme sedeli na posteli a obzerali si výkres, ktorý sme držali pred sebou.
,,Možno." Posledných desať minút som mu odpovedala len jedným slovom.
,,Chceš aby som odišiel?" Opýtal sa.
,,Nie."
,,Čo máš zajtra na pláne?"
,,Nákupy s Alice." To bola prvá súvislá veta.
,,Ty vieš povedať aj viac slov v jednej vete? Fíííha." Začudoval sa a potláčal smiech.
,,Áno."
,,Emily Rodgersová! Čo sa s tebou deje?" Zdalo sa, že mu to už nie je vtipné.
,,Tento obrázok sa odlepuje." Vyskočila som na nohy a vzala zo stola lepidlo.
,,Neodpovedala si mi na otázku."
,,Podrž toto." Nechcela som sa s ním o tom rozprávať.
,,Ignoruješ moje otázky? Okey." Tak toto už naozaj nebolo vtipné. Pustil výkres, vstal a odišiel z izby.

,,Do kelu... Edward! Edward počkaj! Prosím." Rozbehla som sa za ním. Myslela som, že odišiel. Ale on kľudne sedel na gauči v obývačke.
,,Ty ma prosíš, ale keď som sa ťa ja niečo pýtal, ignorovala si to." Tváril sa sklamane. Sadla som si vedľa neho a pozrela sa do jeho zlatých očí.
,,Prepáč mi to. Ale pochop. Nechcem o tom hovoriť."
"Nechcem ti povedať, že ťa milujem. Dobré, že?" - a dosť! Prepínam sa na slovenčinu. Edward na mňa prekvapene pozeral. Na stotinu sekundy som mala pocit, že dokáže čítať myšlienky.
Prisunul sa ku mne bližšie a ľavou rukou ma chytil okolo pliec.
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Cítila som, že začalo biť asi sto krát rýchlejšie než normálne. Edward sa usmial. Bol tak blízko. Dokázala by som sa na neho pozerať hádam aj večnosť a neomrzelo by ma to. No ako to už býva, každú peknú chvíľku musí niečo,a lebo niekto prerušiť a tak to bolo ja tento krát.
Niekto zazvonil pri dverách.
"Teraz nie." - kňučala som v duchu a neochotne som sa postavila a odkráčala ku dverám. Myslela som si, že Sandra si zabudla kľúče, ale na jej príchod bolo ešte skoro. Aký šok ma čakal, keď za dverami stáli dvaja policajti.
,,Dobrý večer. Slečna Blazeová?" Opýtal sa jeden z nich. Pocítila som Edwardovu ruku na mojom páse.
,,Nie, ja som Rodgersová, neter pani Blazeovej. Stalo sa niečo?" Začala som mať nervy.
,,Poznáte slečnu Sandru Blazeovú?"
,,Samozrejme. Je to moja sesternica. Čo sa jej stalo?" Chytala ma panika.
,,Vodič si ju nevšimol a zrazil ju autom. V dokladoch sme našli jej adresu. Mal by ísť niekto do nemocnice."
,,Čo-čože? Och... Ale... jej rodičia... Oni... Oni nie sú doma. Odcestovali na celý víkend." Jachtala som.
,,Tak potom vy. Leží na treťom poschodí, izba číslo dvestošesťdesiatjeden. Prajem pekný večer." Odišli a mňa a Edwarda nechali stáť vo dverách.
,,Musím ísť do nemocnice." So slzami v očiach som sa otočila na Edwarda.
,,Vezmi si bundu a mobil. Počkám ťa v aute." Na nič nečakal a vyšiel z domu. Ja som sa rozbehla do izby, schmatla prvú mikinu čo mi prišla do cesty, mobil z nočného stolíka a cestou som pozhasínala svetlá. Zamkla som dom a nastúpila do otvorených dvier Edwardovho Volva.
,,Si v poriadku? Môžeme ísť?" Opýtal sa ma.
,,V poriadku nie som a ísť môžeme." Povedala som nervózne a utierala som si slzy, ktoré sa mi kotúľali po tvári. Po piatich minútach sme zastavili pred nemocnicou. Rozbehla som sa dnu. No Edward ma zastavil.
,,Ak nechceš, nemusíš ísť." Povedala som. ,,Ale mňa pusti. Idem za svojou sesternicou." Snažila som sa vymámiť z jeho zovretia. Na moje obrovské prekvapenie ma pobozkal.
,,Edward... Čo to..." Odlepila som sa od neho. O tomto okamihu som snívala od kedy som ho spoznala a ja ho preruším.
,,Nič. Poďme. Dnes má službu môj otec." Usmial sa a vzal ma za ruku. Bola som ako v mrákotách.
,,Pomôžem vám?" Milo sa nás opýtala sestrička a pozrela na Edwarda.
,,Ako sa dostaneme na izbu dvestošesťdesiatjeden?" Opýtal sa Edward. Ja som nebola schopná slova.
,,Rovno po chodbe, sú tam výťahy. Tretie poschodie a do prava. Je do niekde uprostred." Povedala nám a Edward ma opäť ťahal za ruku až k výťahom. Vyšli sme na tretie poschodie a pred výťahmi s aEdward zastavil.
,,Emily, zvládneš to sama? Ja pôjdem za otcom, určite vie o jej stave viac. Privediem ho na izbu."
,,Dobre. Budem tam." Otočila som sa a kráčala som chodbou až k dverám dvestošesťdesiatjeden. Nazrela som cez okienko dovnútra.
Izba bola prázdna. Na posteli, ktorá bola presne uprosrted, ležala bezvládna Sandra. Vošla som dnu a posadila sa na stoličku pri poseli. Kebyže nepípajú prístroje, na ktoré bola Sandra napojená, bolo by tam mŕtvolné ticho. V rukách mala zapichnuté ihly. V jednej kvapkala infúzia a v druhej transfúzia...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama