Návrat II _ 4.časť

22. května 2009 v 7:08 | * _ - Lady.Diane - _ * |  Návrat II.
,,Myslíš, že Jasper zistí aká som nesmierne šťastná?" usmiala som sa pri predstave koľké šťastie u mňa bude Jazz cítiť.
,,On od šťastia vybuchne." usmial sa Edward a privinul si ma bližšie.
,,Aspoň že ostatné kúsky môjho oblečenia si zachoval celé, tričko ti odpúšťam." obaja sme sa začali smiať. ,,Ty na tom si lepšie, gombíki ti prišijem späť." nastal ďalší výbuch smiechu, pri ktorom z korún stromov vyletelo vystrašené vtáctvo. Vošli sme do domu. V obývačke sme našli sedieť Emmetta a Alice. ,,Kde sú ostatní?" opýtala som sa s úsmevom.
,,Emmett! Prestaň!" okríkol Edward svojho brata. Emmett sa začal ešte viac smiať. ,,Ty si nemožný." schmatol najbližšiu vec, čiže sklenenú vázu, a šmaril ju po Emmettovi. Ten sa rýchlo zohol a váza sa s obrovským tresknutím rozbila o stenu.

,,Edward!" skríkla nahnevane Esme z kuchyne. ,,To, že sa sťahujeme neznamená, že mi začneš ničiť interiér. Kúpiš mi novú. Rovnakú." no z hlasu bolo cítíť, že sa smeje.
,,Už aj ty mami? Bells poď, ideme do lesa." vzal ma za ruku a vybehli sme na poschodie.
,,Nechcel si ísť do lesa?" opýtala som sa keď sme zastali pred našou izbou.
,,Hej, ale ty nechceš ísť tak, či hej?" ukázal na mňa.
,,Nie, počkaj." uškrnula som sa a vbehla som do šatníka, odkiaľ som si vzala prvé tričko čo mi prišlo pod ruku. Bolo to niečo fialové s bielou potlačou. Vyšla som pred izbu. ,,Ty ideš tak?" ukázala som na Edwardovu košeľu bez gombíkov.
,,Hej." usmial sa. ,,Poď." opäť ma vzal za ruku a vybehli sme von.
Behali sme lesom, naháňali sme sa, no po čase to Edwarda prestalo baviť, pretože som ho ja dokázala chytiť rýchlejšie než on mňa. ,,Je to o ničom, keď si rýchlejšia." smial sa pokým si sadol na prírodnú lavičku, dva zrútené stromy prekrížené cez seba. Edward sa oprel a ja som si sadla pred neho a oprela som sa o jeho obnaženú, dokonalú hruď.
,,No hej a k tomu aj silnejšia." uškrnula som sa. ,,Na čo myslel Emmett?" opýtala som sa ho.
,,Kedy?" to vážne stráca pamäť už aj on?
,,Keď si po ňom hodil vázu." pri tej spomienke som sa usmiala.
,,Aha vtedy. Začal si predstavovať čo sa ti asi prihodilo, keďže si nemala tričko a bola si taká vysmiata. Keď zbadal mňa, pochopil." teraz sa smial už aj Edward.
,,Och, ale veď to si po ňom nemusel automaticky hádzať vázu. Esminu vázu. Chúďa Esme." no stále som sa smiala.
Dlhú chvíľu bolo potom ticho. Počúvali sme okolie, autá na dialnici, hlasy ľudí na túre asi päť kilometrov južne od nás, šum vetra v korunách stromov, cupitanie mravcov a iného hmyzu po tráve a spev vtákov. Bola to obrovská zmes zvukov, no keď som si na to zvykla, začala som sa sústrediť na jeden konkrétny, bolo to jednoduchšie. Keď k nám južný vietor privial vôňu ľudí, Edward stuhol. V otázke ľudskej krvi mi ešte asi nedôveroval. Na svojom páse som pocítila jeho pevný stisk. ,,To bude dobre, Edward. Som v poriadku." ubezpečila som ho. Zovretie povolil, ale stále ma držal okolo pása. ,,Je to veľmi zvlášte, že som po tých ľuďoch hneď nevybehla?" opýtala som sa.
,,Si novorodená, máš sotva deň. Je to úžasné, ako sa dokážeš ovládať. Necítil som na tebe ani stuhnutie svalov, keď si to zacítila. To som ešte nezažil." povedal zamyslene.
,,Nad čím premášľaš?" opýtala som sa ho zvedavo no s úsmevom. Pocítila som jeho pery na mojom krku.
,,Nad nami." vyslovil to tak krásne, že na chvíľku som zabudla na to, čo som chcela. ,,Ty?" opýtal sa, asi vedel, že som mimo.
,,Nad mojím ľudským životom... Chcela by som vidieť ockov hrob." vyslovila som svoju požiadavku. ,,Šlo by to zariadiť ešte pred odchodom?" opýtala som sa.
,,Myslím, že áno. Ale v noci, nebude ti to vadiť? V podstate v noci vidíme rovnako dobre ako cez deň, takže to nebude problém. A v noci na cintoríne nik nie je. Dnes v noci tam zájdeme. Sami dvaja." týmto uzavrel našu debatu o návšteve ockovho hrobu.
,,A..." začala som, ale potom som sa tej predstavy vzdala, nechcela som to vidieť. Alebo hej?
,,A? Čo ešte?" opýtal sa zvedavo Edward.
,,A som tam pochovaná aj ja?"
,,Si. Ešte niečo?" usmial sa.
,,Hej. Chcem ísť do Chicaga." povedala som to, čo ma práve teraz napadlo.
,,Do Chicaga? Na čo?" opýtal sa prekvapene. ,,Hádam nie len na..."
,,Presne tak. Na tvoj hrob." potvrdila som jeho nedopovedanú myšlienku. Vedela som, že tam pôjdeme... Niekedy...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 PaTUsKa ♥ PaTUsKa ♥ | Web | 22. května 2009 v 8:09 | Reagovat

Ježiš .... tento dielík bol naky haluzni x) jajj :D .... ale bola osm torchu mimo ked si tam napisala ze ci je tam aj bellin hrob... bolo mi jej luto

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama