Návrat _ 7.časť

2. května 2009 v 10:18 | * _ - Lady.Diane - _ * |  Návrat
,,Čo sa deje?" pozrela som na moju "mamku".
,,Zlatko, Alice s Rose ostávalú v LA, Carlisle je na nočnej a ja s chlapcami idem na lov. Myslíš, že to tu bez nás vydržíš?" opýtala sa ma.
,,Samozrejme. Ak to nebude vadiť, vezmem si z Carlisleovej pracovne nejaké knihy a budem si čítať." ubezpečovala som ju.
,,Výborne. My sa vrátime čo najskôr. Ale keby niečo, budeme na mobile. Aj Carlisle. Ahoj." objala ma a vyšla z domu. Počula som ako nasadla do auta a ako vyrazili. Ja som teda vyšla do Carlisleovej pracovne, vzala som si zopár kníh a vrátila som sa do obývačky, kde som si jemne pustila hudbu, sadla do kresla a začítala som sa do nejakej knihy z konca deväťnásteho storočia.
Pri čítaní mi čas ubiehal neuveritelne rýchlo. Po troch hodinách som však pocítila hlad a tak som si šla do kuchyne vziať jablko, ktoré ešte donedávna používali Cullenovci len ako rekvizitu. Teraz som ich konzumovala ja.

S jablkom v ruke som sa vracala do obývačky. No na príjazdovej ceste som začula auto a zbadala svetlá. Lenže na Esme a chlapcov to bolo priskoro. Vedela som, že Carlisle sa vráti až ráno a dievčatá možno zajtra alebo o dva dni. A návštevu sme nečakali.
,,Kto to je?" opýtala som sa samej seba a pohla som sa smerom do garáže, kde zjavne malo namierené aj to auto. ,,Haló? Je tam niekto?" zvolala som odoverí. Avšak nik sa mi neozýval. ,,Ozvite sa! Je tam niekto?" zvažovala som možnosť odchodu. Chvíľku som ešte čakala, ale keď sa nik neozýval, otočila som sa a pobrala som sa späť do obývačky. Avšak už pri schodoch som zastala... Známa melódia mi udrela do uší prv, než som si stihla niečo uvedomiť. ,,Edward." šepla som, keď mi môj myšlienkový pochod znova nabehol.
,,Dlho som zvažoval návrat do Forks. Avšak, bál som sa prísť ti na oči po tom, čo som ti urobil. No jeden telefonát ma presvedčil, Isabella Swanová." ozval sa ten najkrajší hlas, aký som kedy počula, od klavíra. ,,Síce stále neviem, ako sa ku mne zachováš, povedal som si, že to skúsim. Veď už aj tak nemám čo stratiť.
Myslel som si, že začneš nový život bez nebezpečenstva. Že budeš šťastná s niekym iným, Bella, ale postrehol som, že som sa veľmi mýlil. Nebezpečenstvo na teba číhalo na každom kroku." pokračoval. Ja som len sledovala jeho dokonalosť. Jedným uchom som počúvala, čo mi hovorí a druhým zase melódiu, ktorú mi stále pohmkával, keď som zaspávala. ,,Neviem Bella, či mi dokážeš odpustiť." zdvihol pohľad od klávesov a pozrel na mňa. Akonáhle sa naše pohľady stretli, stratila som spleť myšlienok. Spleť viet, ktoré som chcela povedať. Opäť sa mu podarilo omámiť ma.
Chcela som naňho začať kričať. Vykričať mu do jeho prekrásnej tváre všetkú bolesť, ktorú mi spôsobil. Avšak bolesť a smútok v jeho zlatých očiach ma úplne odzbrojila. Cítila som sa ako malé jahniatko, nad ktorým sa týči obrovský a silný lev.
Mlčky som sledovala každý jeho pohyb: jemné ruky, ktoré dohrali moju uspávanku, dokonalé telo, ktoré sa ladne zdvihlo zo stoličky a teraz pomaly kráčalo smerom ku mne. ,,Bells, ani nevieš, aké bolo pre mňa ťažké odísť. Vtedy v lese... Bol som neuveriteľne hlúpy, že som odišiel. Keď mi pred týždňom Alice volala aby som sa vrátil a vyrozprávala mi všetko, čo sa ti udialo... Och Bells, dokážeš mi niekedy odpustiť aj napriek všetkej tej bolesti, ktorú som ti spôsobil?" zastal asi tridsať centimetrov odomňa. ,,No tak, Bells, prehovor konečne. Deväť mesiacov som nepočul tvoj nádherný hlas. Prehovor... Prosím." povedal. To slovo ma dočista vytočilo a vo mne sa nahromadil hnev.
,,Ty... Ty ma prosíš?" Koľká irónia, Edward Cullen! Keď si odišiel, volala som za tebou! Prosila som ťa, aby si sa vrátil, ale ty si sa ani len neobzrel! Nereagoval si na moje volanie! Také úpenlivé volanie! A ja ti mám teraz odpustiť?! Vieš, nie je to jednoduché! Deväť mesiacov som sa učila žiť bez teba. Bolo to neuveriteľne ťažké a nebyť tvojej rodiny, už tu ani len nestojím pred tebou a nekričím na teba!" ani neviem prečo, ale odrazu sa vo mne nahromadilo toľko hnevu, že ho ani jeho oči nedokázali zastaviť. ,,Osem mesiacov mi pomáhali vrátiť sa do života, aký som žila, keď si bol so mnou.
Alice, tá vedela o mojom trápeni úplne všetko. Vedela o každej maličkosti, o každom jednom sne a každej nočnej more.
S Rose sme sa dokonca spriatelili, čo sa nám pred tým nepodarilo.
Jasper a Emmett... Tí ma zabávali keď mi bolo smutno. Jasper každý deň trpel so mnou a dokonca sa naučil v mojje prítomnosti ovládať rovnako dobre ako ostatní.
Carlisle sa mi snažil nahradiť otca, ktorého mi zabila upírka posadnutá pomstou za svojho mŕtveho druha.
Esme sa o mňa starala ako keby som bola jej skutočná dcéra.
A ty?! Ty si sa ani len neozval. Neráčilo sa ti zdvihnúť ten sprostý mobil a zavolať domov, že si v poriadku, aby sa o teba nebáli. Neozval si sa ani Tanyi do Denali. Báli sa o teba. A prečo?! Hm?! Prečo?! To ti tvoja rodina nestála ani za jeden telefonát?! Nevieš si predstaviť, ako Esme trpela. Nedávala to najavo, ale videla som to na nej. A Jasper trpel spolu s nami.
A teraz si tu stojíš ako keby sa ani nechumelilo. Zahráš mi na klavíri, pozrieš na mňa svojimi prekrásnymi očami, ospravedlníš sa mi a ja ti mám okamžite odpustiť?!" neveriacky som na neho hľadela. ,,Nepozeraj sa tak na mňa, Edward Anthony Masen Cullen! Veľmi dobre vieš, že toto si si zaslúžil." dlho potláčané slzy hnevu sa vydrali na povrch a brázdili si mokrú cestičku po mojej tvári. Cítila som, že sa mi kolená podlamujú. Rýchlo som sa otočila a sadla som si na gauč...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

(-: sčítanie ľudu x-D

zapíš sa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama