Návrat _ 4.časť

1. května 2009 v 16:17 | * _ - Lady.Diane - _ * |  Návrat

,,Áno. Chce Eda. A ten je na ceste sem." pozrela na mňa.
,,Nie! To nesmie! Ona ho zabije... Zabije ho!" pri vyslovení toho slova ma striaslo.
,,Čššš... Neboj sa. Ani jednému z vás sa nič nestane." snažil sa ma upokojiť Jasper.
,,Nie Jazz, nechápeš to... Snívalo sa mi, že ona tu bola a ubližovala mi len kôli tomu, aby sem prilákala Edwarda... On prišiel a potom... Potom ho jednoducho... Za-zabila... Ak sa tu vráti, zomrie." opäť ma zmohol plač.
,,Budeme na ňu pripravený. Poradíme si s ňou, zlatko. Sme siedmi a ona sama." podišla ku mne Esme a objala ma z druhej strany.
,,Ach Esme... Ale..." začala som... Nevedela som si predstaviť, že by ona alebo kto koľvek z nich bojoval.
,,Tak to by stačilo!" ozval sa autoritatívne Jasper. ,,Bells, ty si ľahni spať, ráno je múdrejšie večerať... Vyspi sa a ráno sa porozpraváme." povedal a všetci okrem Esme odišli.
,,Budem na chodbe, zlatko. Ak by sa niečo dialo, čokoľvek, okamžite som pri tebe." usmiala sa a odišla. Ja som si ľahla a po chvíli som opäť zaspala...



Keď som sa ráno zobudila, bolo pol jednej. Obliekla som sa a išla som sa umyť. Na chodbe nik nestrážil, no z kuchyne ku mne doliehali hlasy Alice a Emmetta. Po rýchlej rannej hygiene som zbehla dole do kuchyne.
,,Dobré ránko." pozdravila som skleslo. ,,Kde sú ostatní?" zvedavo som sa opýtala.
,,Dobré ráno... Rose a Jazz sú na love, Esme v dome a Carlisle šiel do školy, zapísať Alice." povzbudivo sa na mňa usmial Emmett.
,,Aha, vy ste prečo nešli? Na lov." opýtala som sa a začala som si chystať raňajky.
,,No, o desať minút odchádzame do lesa." povedala Alice. Ja som si naliala mlieko do misky a vsypala doň cornflakey.
,,Desať minút? Prečo?" vzala som si lyžičku a šla som si sadnúť do obývačky k telke, ktorá bola potichu zapnutá na ranných správach.
,,Lebo vtedy sa vystriedame na stráži." uškrnul sa Emmett a sadol si do kresla. Alice sa prechádzala po izbe...
,,Emmett, je čas. Ideme." ozvala sa Alice. ,,Bells, vydržíš tu chvíľku bez niekoho z nás." nebola to otázka. Skôr než som stihla odpovedať, už ich nebolo. A ostala som sama. Po jednom celom dni som bola opäť sama. A opäť ma to neuveriteľne bolelo. Vzala som prázdnu mištičku po raňajkách a šla som ju umyť. Keď som si do pohára naliala mlieko, niekto zazvonil.
,,Idem!" ozvala som sa nervózne a šla som ku dverám. Tie sa s miernym vŕzganím otvorili a ja som upriamila pohľad na osobu, ktorá v nich stála. Len čo som ju zbadala, pohár mi vypadol z ruky a s hlasným tresknutím dopadol na podlahu.
,,Ahoj." ozval sa jemným, zamatovým hlasom, ktorý vo mne vyvolal pocit úplného bezpečia. Srdce mi začalo splašene biť a ja som veľmi dobre vedela, že to počuje. Usmieval sa. Veľmi dobre som vedela, že musím niečo povedať, lenže môj mozog nebol dostatočne prítomný a nič vhodné mi nenapádalo.
,,A-ahoj." vykoktala som zo seba chabý pozdrav. Po dlhom čase som sa zahľadela do jeho zlatých očí. Vedela som, že to čo sa chystám urobiť, je najväčšia somarina, ale srdce mi vravelo, že dlhšie sa to odkladať neoplatí. Znova som bola vďačná, že mi nedokáže čítať myšlienky. Ako v sne som pustila dvere, ktorých som sa dovtedy držala a objala som ho. Vdychovala som jeho sladkú vôňu a po malom šoku ma Edward uväznil vo svojom mramorovom objatí a vošiel so mnou do domu. ,,Och Edward." neudržala by som slzy, derúce sa na povrch a tak som im nechala voľný priebeh. Myslela som, že po mesiaci neustáleho plaču mi už v slzných kanálikoch neostala ani kvapôčka, ale mýlila som sa. Slzy mi tiekly sťa by vodopád.
,,Bells... Moja Bellinka... Ani nevieš ako ma to mrzí. Bol som taký hlúpy, keď som odišiel. Myslel som si, že to bude pre teba najlepšie, ale nie. Mýlil som sa..." umlčala som ho jednoduchým bozkom. Dala som do neho všetko nepovedané. ,,Odpusť... mi... to... Nemal som... odísť." vravel pomedzi bozky, ktorými ma zahrňoval. Až teraz som si uvedomila, že sedím na ňom a on sedí na gauči v obývačke...
,,Máš odpustené... ak mi sľúbiš,... že to už nikdy... nikdy neurobíš." šepkala som a hlavu som si položila na jeho rameno.
,,Sľubujem. Odídem až vtedy, keď ma už nebudeš chcieť. Dovtedy som tvoj. Len tvoj." pritisol si ma bližšie k sebe.
,,Nechcem, aby si odišiel. Chcem byť stebou. Navždy." povedala som.
,,Navždy vravíš?" pozrel na mňa. ,,Teba to stále neprešlo?" usmial sa mojím obľúbeným pokriveným úsmevom.
,,Neprešlo." usmiala som sa. ,,Nechcem byť viac bez teba, Edward Cullen. Chcem byť naveky s tebou." povnejšie som ho oblapila rukami okolo pása.
,,Si strašne tvrdohlavá, Bella. Ale dobre, ako chceš." odtisol ma kúsok od seba a ja som na neho prekvapene pozrela.
,,To myslíš vážne?" opýtala som sa.
,,Áno, ale nie hneď."
,,A kedy?" aj kebyže sa veľmi snažím, nadšenie v mojom hlase sa nedalo zakryť.
,,Och Bells, po maturite?" uškrnul sa.
,,Dobre, súhlasím. Mám tvoje slovo, že po maturite?"
,,Moje čestné slovo. Pohovorím si o tom s Carlisleom." povedal a mala som pocit, že poslednú vetu vyslovil skôr pre seba než pre mňa. A ako býva zvykom, každý pekný okamih raz končí, tak to bolo aj teraz. Dvere sa prudko otvorili a dnu sa vovalil Emmett a Jasperom s Alice. Tá hneď spustila krik...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama