Love is all _ 2.časť

27. května 2009 v 18:03 | * _ - Lady.Diane - _ * |  Love Is All
,,Mami? My... my budeme... budeme bývať v... v bytovke?" Zhrozila som sa.
,,Áno Bells. Máš nejaký problém?"
,,Áno."
,,Aký?"
,,Sedemnásť rokov som žila v rodinnom dome so záhradou. Tu budem mať prinajlepšom balkón." začal vo mne kypieť hnev.
,,Ukľudni sa. Nebudeš mať balkón. Budeš mať okno." povedal ocko a tónom v hlase uzavrel debatu.
"Áno, úplne skvelé. Takže nestačí, že sme sa presťahovali. Nestačí, že budem bývať v bytovke. Vôbec nevadí, že budem mať LEN okno. Tak toto je to najhoršie čo ma stretlo." šomrala som v duchu a postrehla som, že na križovatke pri kostole sme odbočili doprava. Šli sme rovno... rovno... rovno... na konci cesty sme odbočili doľava a šli do pol cesty, kde sme vyšli na vyššie položené parkovisko. Tam ocko zaparkoval auto.
Vystúpili sme po námahavej jazde z auta.

,,Moje kosti... nohy... ruky... hlava." stonala som vyťahujúc z auta kufre.
,,Vyspíš sa a všetko ťa prejde. Tak poďme. Vezmite si tie najdôležitejšie kufre, dievčatá. Po ostatné sa vrátime neskôr." povedal otec a ťahal svoj kufor za sebou. Vyšiel na chodník, prešiel cez trávnik, cez menšie parkovisko. Vystupoval hore schodmi pri druhom vchode a otvoril vchodové dvere. Keď som okolo neho prechádzala, hodila som na neho neuveriteľne škaredý pohľad. No on sa len usmial a vošiel dnu hneď za mnou.
,,Výťah? Preboha!" Zhrozila som sa pri pohľade na skrinku s priemerom 1x1m, obrovským zrkadlom, radom tlačidiel na jednotlivé poschodia a špinavú podlahu.
,,Áno. Pôjdeš s Justinom hore. Šieste poschodie. Byt na pravo. Tu máte kľúče." podal mi jeden kľúč a dvere sa za nami zavreli. Justin stlačil tlačítko vedľa čísla šesť a výťah s ťažkosťou vyštartoval hore. Počítala som, ako dlho mu to trvá... Desať... Jedenásť... Dvanásť... Trinásť... Štr...
,,Vystupovať." zahlásil Justin a otvoril dvere. Vytiahol moje aj svoje kufre a otváral dvere do bytu. Vošli sme dnu a rozsvietili svetlo na chodbe.
,,Wow." poznamenal Justin a prechádzal sa po byte. Ja som urobila to isté.
Chodba, tá bola veľká a priestranná. Steny boli žlté. Uprostred chodby viselo obrovské zrkadlo s ratanovým rámom. Z chodby viedli dvoje dverí zjavne do mojej a Justinovej izby, oblúk v stene viedol do obývačky a malá úzka chodbička spájala chodbu a kuchyňu.
Tá bola malá, ale zato vybavená modernými elektrospotrebičmi, ladená do strieborno-bielo-červenej. Z kuchyne viedli dvere, také aké môžeme vidieť v starých westernoch v baroch, do obývačky.
Tu som sa mala na čo pozerať. Naproti pri stene bola veľká biela kožená sedačka. Oproti namontovaná plochá obrazovka, pod ktorou bol DVD prehrávač a v každom rohu bol reprák od domáceho kina. Keďže obývačka bola veľká, menšia časť bola oddelená klasickým barovým pultom, pri ktorom stáli tri barové stoličky a za ním bola skrinka, kde boli uložené fľašky s rôznymi nápojmi, predpokladám. Z obývačky viedli dvere do rodičovskej spálne, ako som zistila. Vyšla som teda z obývačky a nazrela do prvých dverí na chodbe.
Justinova izba. Ten sa už vyvaľoval na posteli a moju prítomnosť nespozoroval. Zamierila som si to do poslednej izby, mojej izby. Vošla som.
,,Úžasné." potichu som zahvízdala.
Izba to nebola veľká, mohla mať 4x3,5 metra, ale zato bolo vidieť, že mamka ju zariadila podľa toho, čo mám najradšej.
Steny boli namaľované nasledovne: silno oranžová, slabo modrá, slabo oranžová, silno modrá. Plafón bol belasý. Izbe dominovala veľká posteľ, rozkladací gauč, ktorý zaberal väčšiu časť izby. Dve menšie kreslá sa dali tiež roztiahnuť. V druhom kúte izby bol písací stôl s počítačom a pred ním stálo veľké čierne kreslo. Krásne kontrastovalo so svetlou stenou za ním. Jedna väčšia skriňa, komoda a na nej veža so stojanom na CD a DVD nemusím komentovať. Zaujal ma ale výklenok v mojej izby. Bola to stena s rozmerom približne 90x40 centimetrov. Steny neboli vymaľované, ale mali tapetu. Pôsobilo to falošným tehlovým dojmom. Boli tam poličky, krátke a dlhšie, kde som si mohla uložiť knihy, fotky a podobné kravinky.
,,Páči sa ti to? Snažila som sa, aby si sa tu cítila čo najlepšie, ak budeš chcieť, môžeme to tu trochu prerobiť." ozval sa mamkin hlas od dverí.
,,Nie, je to prekrásne. Ďakujem mami." povedala som a šla som si na chodbu po kufre, že sa vybalím.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama