Návrat _ 2.časť

30. dubna 2009 v 20:49 | * _ - Lady.Diane - _ * |  Návrat
,,Isabella Swanová!" vykríkol jemný hlas pripomínajúci zvonkohru. Zbadala som len nízku čiernu šticu vlasom, ktorá sa neuveriteľne rýchlo pohla ku mne a potom ma už niekto zvieral v chladnej náruči.
,,A-alice?!" prekvapene som vydýchla, keď ma malá upírka pustila. Až teraz som si všimla, že pred garážou parkuje čierny mercedes.
,,Bella?! Čo si robila? Prečo si celá premrznutá? A mokrá? Čo tu robíš? Prečo nie si doma? Edward mi odtrhne hlavu, keď sa dozvie, že som tu." rozprávala tak rýchlo, že som ledva rozumela, čo hovorí.
,,ALICE!" skríkla som. ,,Čo tu robíš ty?! Prečo si tu? Prečo ste odišli? Kto sa ešte vrátil? Je tu aj... on? A čo Jazz? A Rose s Emmettom? Carlisle? Esme? Kde ste odišli? Prečo? A..." znova som neudržala v sebe potláčané slzy a rozplakala som sa.
,,Len pokojne, Bells. Poď, najskôr ideme dnu a dáš si teplý čaj." odviedla ma do domu a posadila ma na gauč. Kým šla do kuchyne, obzerala som sa naokolo.
Nič sa tu nezmenilo. Všetko bolo rovnaké. Veľké lesklé krídlo stálo na vyvýšenine v zadnej časti obývačky, no pokrávala ho jemná vrstva prachu, čomu som sa dosť čudovala, keďže po mesiaci neupratovania by som tu čakala vrstvu prachu hrubú minimálne desať centimetrov.
Odrazu pri mne stála Alice a podávala mi hrnček čaju. Hrnček, ktorý patri Edwardovi. Poznala som ho, pretože ho stále používal ako rekvizitu, keď sem niekto prišiel. Nesmelo som si odpila.

,,Tak dobre, Alice. Neviem o čo tu ide, ale... Prečo si tu? Kde ste vtedy pred mesiacom odišli? Prečo ste mi to urobili? Bez rozlúčky. Myslela som si, že sme najlepšie priateľky. A prečo mi to urobil... on? Hm?" vychrlila som na ňu len zlomok otázok, ktoré ma pálili na jazyku.
,,Pomaly... Odpoviem ti na všetko, čo len chceš, ale pomaly... Prišla som, pretože aj napriek tomu, že mi to Ed..."
,,Nehovor jeho meno." sykla som.
,,...že mi to môj brat zakázal, podrobne som sledovala tvoju budúcnosť. Dnes ráno som videla, že si sa rozhodla ísť na tú prekliau lúku, ale odrazu si zmizla. Proste som nevidela nič, čo je s tebou a čo chceš urobiť. Tvoja budúcnosť zmizla a ja som sa zľakla. Tak som okamžite vyrazila sem.
Keď sme odchádzali, šli sme do Denali s Tanyi. Môj brat si myslel, že to tak bude pre teba lepšie. Videla si, čo sa stalo vtedy na oslave. Nechcel viac riskovať. Urobili sme to kôli tebe. Ja som sa chcela rozlúčiť, ale povedal, že to nemám robiť ešte horším než to bude. Ani nevieš ako mi to je ľúto. Edward... prpeáč... môj brat si myslel, že ťa tak ochráni. Miluje ťa viac než čokoľvek iné na svete. Nechcel opäť riskovať po tom, čo sa stalo pred mesiacom." povedala mi. Ja som len mlčky počúvala a snažila som sa porozumieť každému vyslovenému slovu. ,,A teraz ty. Čo si, pre Kristove rany, robila v lese? Čo ťa to napadlo? A čo také si tam robila, že mi tvoja budúcnosť jednoducho zmizla? Opäť si sa mi ukázala, keď som zaparkovala auto pred domom. To ťa Charlie neupozornil, že ten les je nebezpečný?" karhala ma osoba, ktorú som v danej chvíli videla tak rada.
,,Išla som na lúku. Je sobota, v práci mám voľno a ráno svietilo slnko. Zaspala som a keď som sa prebudila, pršalo. Preto som mokrá a premrznutá. S tou budúcnosťou ti nepomôžem, pretože nič také som nerobila, aby som ti mohla jednoducho zmiznúť. Ale nemala si chodiť sem." šepla som smutne. ,,Keď odídeš, bude to ešte horšie." znova som sa rozplakala. Okamžite som sa ocitla v Alicinom chladnom, mramorovom náručí.
,,Je mi to tak ľúto, Bells. Povedz mi všetko. Čo sa dialo vo Forkse po našom odchode? Čo si robila ty?" opýtala sa ma a ja som začala hovoriť...
...ako ma po Edwardovom odchode objavil Sam Uley. Ako som nechodila do školy a keď som sa tam vrátila, každý ma ignoroval. A potom aj o mojich snoch a diere... Diere v hrudi, ktorá ma pomaly rozožierala zvnútra...
,,A teraz, keď sedíš pri mne a rozprávame sa, je tá diera akási menšia, ale je tam. Cítim ju... alice, naozaj musíš odísť? Nemôžeš tu so mnou zostať? Budeš bývať u nás, Charliemu to vadiť nebude. A on ti neublíži. Nič ti neurobí, pretože... On sa nevráti." pozrela som na Alice. Tá držala mobil pri uchu.
,,Carlisle? … Príďte čo najskôr." a položila. Z celého telefonátu som rozlúštila prvé meno a koniec hovoru.
,,Čože? Oni sa majú vrátiť? Načo?" pýtala som sa, no odrazu som sa ocitla v aute.
,,Bells... Je mi jedno čo si Edward... Och prestaň!... Je mi jedno čo si myslí. Pre mňa a moju... A našu rodinu to znamená, že sa vraciame. My sme sa nechceli sťahovať. Edward nás donútil." Alice zaparkovala pred mojim domom.
,,Donútil, hovoríš? Chabá výhovorka." povedala som. No Alice ma zjavne nepočúvala. ,,Alice? Čo sa deje?" všimla som si, že niečo zacítila.
,,Bella? Kde je tvoj otec?" opýtala sa. Zmocnil sa ma neznámy pocit. Nevedela som to identifikovať.
,,Doma. Veď sa pozri, stojí tu jeho auto." ukázala som na policajné auto zaparkované pred domom.
,,Ale... Zvnútra nie je počuť tlkot srdca. Ani televízor." povedala a vystrašene na mňa pozrela. Ja som okamžite vybehla z auta do domu.
,,Charlie? Charlie?! Ozvy sa! Oci?!" kričala som, pobehujúc pritom po prízemi domu. Vybehla som po schodoch hore. Tam už však bola Alice a stála vo dverách Charlieho spálne. ,,Oci?! Ocko!" vbehla som do izby. Naskytol sa mi strašný pohľad. Charlie ležal na posteli bez akéhokoľvek náznaku života. Posteľ bola od krvu. Pozrela som na prikrčené Alice. ,,Choď... Choď preč... Ja... Ja to nejak..." no hlas sa mi zradne zlomil a ja som začala plakať. Alice sa pohla, ale smerom ku mne a vzala ma na ruky.
,,Poď... Ja sa o to všetko postarám." povedala a zniesla ma dole na gauč.
,,Oci... Ocko... Och bože... Bože... Čo ja budem bez neho robiť? Najskôr Edward... Teraz Charlie... Kto bude ďalší??? Mala som to byť ja..." vzlykala som. Alice už zase držala mobil pri uchu a niečo doň odušu hovorila, no nerozumela som ani slovko.
,,Carlisle a ostatní prídu o tri hodiny. Možno neskôr. Carlisle sa postará o tvojho ocka... Och Bells, je mi to tak ľúto... Si v poriadku?" opýtala sa.
,,Myslím, že áno. Kto... Kto to urobil?" nevedela som myslieť na nič iné, iba na to, kto urobil to, že som v priebehu mesiaca prišla o dvoch najdôležitejších ľudí v mojom živote.
,,Ja... Nie som si istá, Bells, ale asi tá Victoria. Musela sa dozvedieť o tom, že sme odišli a prišla sem. Keďže ťa nenašla..." koniec som si domyslela.
,,Victoria?" opýtala som sa s veľkou hrčou v hrdle. ,,Mala som ostať doma. Nič by sa Charliemu nestalo. Chce mňa, len mňa." ten hlas, ktorým som to vravela, mi bol cudzí.
,,Tak nehovor. Charlie bol len v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Teraz sa choď umyť. Ja ti donesiem tu dole veci na prezlečenie." povedala a opäť so mnou vybehla na poschodie. Ja som sa šla osprchovať a keď som zišla dole, na gauči ma čakali čisté veci a v kuchyni bola objednaná pizza...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama