Len kamarát

29. dubna 2009 v 14:29 | * _ - Lady.Diane - _ * |  jednorázovky od Lady.Diane
***moja poviedka písana podľa skutočných udalostí ... mojich udalostí ... časy jar-leto 2008 ... ***

,,Ideš vonku a basta!" povedala mi kamoška a viac sa so mnou nebavila o tom, že sa mi von nechce. Ale chápem ju. Von sa mi nechce už tri mesiace. Som zavretá len doma a sedím za počítačom. Stala som sa otrokom veci, čo je teraz najpopulárnejšia na svete. To je so mnou až tak zle?
,,Hej, ale čo tam budem robiť? Von je zima a ja tam nikoho nepoznám." vyhovárala som sa.
,,Práve preto. Spoznáš nových ľudí. Obliekaj sa. O päť minút som pri tebe." napísala mi a odhlásila sa z ICQ.
,,No tá je milá. Päť minút? Tak rýchlo sa ani nevys***m!" hundrala som, no natiahla som na seba rifle, rolák a bundu.
,,Idem von." oznámila som mamke a s mobilom a kľúčami vo vrecku som vypadla z bytu. Vo výťahu som si na hlavu natiahla ešte čiapku.
,,A je to! Už len počkať, kým dorazí Maja." povedala som si. No dlho som na ňu nečakala. Pozdravili sme sa a vykročili sme ku miestu, ktoré mi kamošky tak dlho opisovali v škole. Na miesto, o ktorom sa stále bavili a ja som nevedela, o čom točia. Teraz to zistím. Keď som tam dorazila, zoznámila som sa s ICH kamarátmi. Boli to úžasný ľudia a nevedela som pochopiť, prečo som si o nich myslela také somariny. O tých ľuďoch som si myslela samé zlé veci. No jeden večer zmenil môj pohľad na nich.
.:.:.:.O DVA MESIACE.:.:.:.

Toto bol ten osudný deň. Deň, ktorý mi zmenil život. Zo začiatku to bol obyčajný deň. Vstala som a nachystala som sa do školy. No už od rána som sa tešila na poobedie. Nie preto, že už bude po škole, ale preto, lebo sme mali ísť na koncert. V našom meste vystupovala skupina DESmod. Celá partia (inak ľudia, za ktorých teráz dám život a ktorých som si náramne obľúbila) sme boli dohodnutý, že sa o piatej stretneme v parku (miesto, ktoré milujem) a odtiaľ pôjdeme do arény. Okay, tak sa aj stalo... Koncert bol už v plnom prúde a akurát na pódium vybehol DESmod. Tá najlepšia zábava sa začala. No keď som si všimla chalanov, začala som sa smiať. Skákali, spievali, výskali, fotili, natáčali a tancovali. Páni, to bolo. Medzi chalanmi bol aj Martin. Bolo to po prvý krát, čo som ho videla bez šiltovky a bez zimušnej bundy. Keďže sme sa vtedy ešte tak dobre nepoznali neriešila som to a bavila som sa ďalej. Avšak... O dva dni, som si uvedomila, že Martin je pre mňa viac než len obyčajný kamarát. Ja som sa do neho zaľúbila. No a tak som to povedala Majke, vtedy ešte úplne naj-naj-najlepšej kamarátke. No a ona mu to povedala. Vedela som o tom, že mu to povedala a tak som sa bála, že ako bude reagovať. No on nereagoval nijak. Robil, ako keby nič nevedel.
Všetci už skoro vedeli, čo k Martinovi cítim, no ja som nemala odvahu urobiť prvý krok a povedať mu to do očí. Boli to pre mňa muky. Veľa krát som premýšľala, aké by to bolo, kebyže sa zabijem. Či by som bola slobodnejšia. Áno bola by som konečne voľná, ale aj sebecká. Nemyslela som vtedy na rodinu a kamarátov. Čo by si bezomňa počali? Veď ja som v parku ako psychológ. Každému dokážem v láske pomôcť, len sebe nie. A tak som to nechala tak a snažila sa myslieť na iné veci. No myšlienka na samovraždu sa vracala a vracala. Už som naozaj bola odhodlaná urobiť to, no stále ma niečo zastavilo. A viem čo to bolo. Bola to láska. Tá krutá láska, ktorú som cítila k Martinovi. Mala som ho tak rada, že som nebola schopná zabiť sa, aj keď som vedela, že on mi city nebude nikdy opätovať. No vtedy ma šťastnou urobil aj jeden pohľad na neho. Preto som tak rada, no aj nerada, chodila von.
Až raz, keď sme šli na výlet s triedou, som našla odvahu a napísala som mu SMSku. To čo v nej bolo, ste si mohli prečítať v mojom denníku tu na blogu. No a tým sa medzi nami všetko vyjasnilo. Dohodli sme sa, že budeme robiť akoby sa nič nestalo. A to aj dodržujeme. Z jeho strany to je úplne ľahunké. No z mojej chvíľu trvalo, kým som sa znova dostala do stavu, kedy mi už je opäť všetko jedno, a nechodím von len kôli nemu ale aj kôli ostatným kamarátom.
S Martinom sa už dokážem aj normálne baviť, žartovať, uťahovať si z kamarátov a smiať sa bez toho, aby som mala motýle v bruchu pri čo i len jedninom pohľade na neho. Z toho ,,tranzu" som sa úspešne ,,vyliečila" a teraz môj život znova pokračuje skoro bezstarostne. Pokračuje aj bez toho, aby som si pri pomyslení na Martina vyplakala oči.
Aj keď... Ale to už je zase na iný príbeh...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

♥♥♥ Pattinson vs. Lautner ??? ♥♥♥

obaja
Pattinson
Lautner
ani jeden

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama