Gluck an mich erwartet es auf Ableben

22. dubna 2009 v 18:29 | * _ - Lady.Diane - _ * |  jednorázovky od Lady.Diane
*** Táto poviedka je ešte z čias, kedy som z celého srdca milovala skupinu Tokio Hotel. Bola som úplný blázon. Mám viac takých poviedok, myslím. A budú aj iné.
Radím Vám, pustite si k tejto pieseň od Tokio Hotel-Wenn Nicht Mehr Geht... ***

,,Prepáčte mi to." tak toto sú prvé slová, ktoré by som Vám povedala. Ale nepoviem. Už nikdy nič nepoviem. Za mňa teraz budú hovoriť tieto písmená, slová, vety, riadky. Napísala som ich ešte pred tým, než som TO urobila. Tak Vám aspoň rozpoviem presný dôvod môjho konania. Nik o ňom nevie, len vy. Rozpoviem, ako sa môj život začal a ako kruto sa so mnou zahral osud. Dozviete sa aj, ako môj život skončí. Tak pustíme sa do toho, no nie?

Volám sa Sally. Narodila som sa mamke Juli a ockovi Jamesovi v Kalifornii. Boli šťastný. Každý človes je šťastný, keď sa stane rodičom, že? No vyrastala som bez otca. Ten od nás odišiel keď som mala štyri roky. Nikdy som sa nedozvedela prečo. Mamka sa z toho dlho nevedela spametať.
Päť rokov po tom som sa s mamkou a Petrom, jej druhým manželom, odsťahovala do malého Nemeckého mestečka. Loitsche, tak sa volalo. Tu som nastúpila aj do školy.

Úplne nové prostredie na gymnáziu ma poriadne zmenilo. Nemala som tam kamarátov. Len dvoch. Billa a Toma. Bill, šesťnásť ročný, vysoký, chudý, čiernovlasy, hnedooký punk-rocker, bol až dievčensky pekný. Jeho romantická duša a citlivé vnútro bolo neprekonateľne čisté a dobré. Billove dvojča, Tom, ten bol presný opak. Aj keď... hnedooký, vysoký, chudý, blonďavý hip-hoper. Bol na každú babu no vnútro mal rovnaké ako jeho dvojča, čisté a dobré. Ja som milovala ich a oni zase mňa. Bola to kamarátska láska.

Po roku si chalani založili skupinu. Ďalší chalani do partie. Gustav, osemnásť ročný, nízky blondiak bol bubeník. Georg, deväťnásť ročný, strednej výšky, blondiak. On bol bassgitarista. Tom bol gitarista a Bill spevák. Darilo sa im. Fanúšikovia po celej Európe. Len čo sa niekde objavili spôsobili mániu. Volali sa Tokio Hotel.

No v ten osudný deň nemali ani len vystupovať. Koncert sa mal zrušiť kôli manažérovej chorobe. No chalani si povedali, že to odohrajú. A to bola chyba. Najväčšia chyba akú kedy urobili. Všetko išlo v poriadku až pokým sa nedostali k záveru. Bill spieval poslednú pieseň. No uprostred piesne, uprostred Billovho vystúpenia zaznel výstrel. Šok! Bill padol prekvapene k zemi. Plačúce fanynky. Vystrašený Tom utekajúci k svojmu zranenému bratovi. Ja som len zazrela Billa ležiaceho na zemi v kaluži krvi. Odviezli ho do nemocnice... Na druhý deň Nemeckom a celou Európou preletela správa, že Bill Kaulitz na následky postrelenia zomrel.

Odvtedy to šlo s nami dole vodou. Tom chodil ako bez duše. Ja som nedokázala spávať. Tokio Hotel sa rozpadlo. Celé dni som preplakala pri Billovej fotke, zavretá vo svojej izbe v našom spoločnom byte. Tom z izby ani nevyšiel. Celé dni v nej presedel a hral na gitare. No nie tak živo ako inokedy. Bola to smuná hra. Viac precítena. Hrával Billove najobľúbenejšie piesne. Dozvedela som sa, že niektoré fanynky spáchali samovraždu. ´Preskočilo im´pomyslíte si. Ale kebyže poznáte Billa tak ako oni alebo ja, tak pochopíte, že Bill nebol obyčajný chlapec. Mal v sebe niečo nadprirodzené.

Ja som sa rok po to nešťastí odsťahovala späť do Ameriky. Myslela som si, že nové mesto, nový ľudia, nová kultúra a nové prostredie ma zmenia. No naopak. Dni ubiehali a ja som stále nemohla zabudnúť na Billa, utrápeného Toma a nešťastných Gustava a Georga. Každú noc keď som sa ponorila do ríše, kde sa človeku plnia jeho túžby, mne sa vracal obraz, ako Bill prekvapene padá k zemi... Ako vystrašený Tom uteká k bratovi... Ako fanynky plačú... Každú noc to isté... Stále som to videla.

Pol roka po mojom odchode ma osud znova nemilo prekvapil. Zavolal mi Gustav. ,,Tom sa zabil." oznámil mi skľúčene do telefónu. V tú chvílu som mala znova pocit, že som stratila poslednú nádej na život. Len Tom ma držal na hornej hranici života.

Po jeho pohrebe, ktorý bol krásne smutný, som ostala bývať v našom byte. Celé dni som preplakala. Tak ako keď zomrel Bill. Lenže toto bolo iné. Plánovala som svoju smrť.
Teraz sedím uprostred ich izby. V jednej ruke držím ich fotku a v druhej ruke pero, ktorým píšem tieto riadky. Všetko mám premyslené. Pochopila som, že budem šťastná až keď zomriem. Viac by som to tu bez nich nevydržala. Všetko položím na zem a do uší si dám mp3. Zapnem na opakovanie pieseň, ktorú som počúvala celé tie dni. ,,Keď už nič viac nepôjde, stanem sa anjelom, len pre teba, a zjavím sa ti v každej tmavej noci, a potom odletíme ďaleko odtiaľto, už nikdy sa navzájom nestratíme..." zneli mi slová piesne ´Wenn Nichts Mehr Geht´

*** tuto v rozprávaní prejdeme do tretej osoby, rozprávačom bude osoba neznáma... rozpráva o Sally***

Vzala do ruky žiletku a opatrne sa oprela o gauč. Zarezala . Zarezala hlboko. Zarezala s odhodlaním ukončiť tento osudom týraný život. Krv začala tiecť najprv pomaly, potom zrýchlila. Zopakovala to aj na druhej ruke. Cítila, ako pomaly stráca vedomie. Pred očami sa jej premietali všetky tie krásne chvíle, čo s nimi prežila. Ľahla si a zavrela oči. Slová piesne jej v hlave zneli čoraz hlasnejšie. Do prázdna zašepkala posledné slová. Posledné slová, ktoré jej hlavou lietali celé dni, celé týždne. Boli to jej posledné slová:

,,Šťastie na mňa čaká po smrti!"

THE END

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

(-: sčítanie ľudu x-D

zapíš sa

Komentáře

1 Zuzk@ Zuzk@ | Web | 15. května 2009 v 19:51 | Reagovat

krasny pribeh... a viete co k tomu chyba?jedno dokonale videjko...:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama